Autorka knihy „Waiting for IVF“, ktorú vydalo vydavateľstvo İşbank Culture Publications Gonca Sensozensa pozerá na psychologický proces v liečbe IVF očami žien, mužov a párov. A ponúka tipy, ako prežiť tento proces zdravším spôsobom.
11-dňová čakacia lehota sa skončila, čo sa deje v tejto fáze?
Ak tehotenstvo prebehlo, je veľké šťastie. Pacient príde na kontrolu o 10 dní neskôr a na ultrazvuku sa skontroluje, či sa mu nevytvoril vačok. Ak nie, potom sa zdá, že došlo k „chemickému tehotenstvu“ a pár čelí silnému sklamaniu. Ak je vak viditeľný, po 10 dňoch je tep bábätka v pokoji.
Ak dôjde k tlkotu srdca, znamená to, že je všetko v poriadku. Ak nebije srdce, zdá sa, že došlo k potratu. Inými slovami, hoci tehotenstvo je vidieť v krvnom teste ako výsledok liečby IVF, človek by si nemal byť istý bez toho, aby videl vačok a tlkot srdca. Pretože väčšina strát a potratov sa odohráva práve v tomto období.
Existujú nejaké body, ktoré je potrebné zvážiť pri poskytovaní správ?
Poskytovanie pozitívneho výsledku je jednou z obľúbených úloh tímu IVF. Myslím si, že je dôležité, aby osoba, ktorá podáva správy, bola jasná a prirodzená. Bez predlžovania a klamania, bez prikrášľovania 'ale'. Dôležité je po podaní správy mlčať a dať pacientovi čas. Inými slovami, pacient by mal mať možnosť reagovať a prežívať emócie. Najhoršou možnou útechou pre pacienta sú vtedy vety typu „Nebuď smutný“, „Nebuď smutný, skús to ešte raz“. Človek nemôže začať znova dúfať bez toho, aby nezažil smútok. Nádej môže prísť až po pocite sklamania.
Čo sa stane, keď liečba neskončí podľa predstáv?
Je tu pocit straty a smútku. Ale pretože naša spoločnosť nie je zvyknutá smútiť za stratou fyzicky neprítomných, strata páru nie je pochopená alebo dokonca ignorovaná. Následné pokusy o oplodnenie in vitro môžu po chvíli viesť k ťažkej depresii, ak ich zažijete ignorovaním vznikajúcich emócií a vždy sa sústredíte na ďalšiu liečbu.
Povedzme, že tehotenstvo prebehlo po rokoch. Aký je potom psychologický proces?
V tomto prípade môže byť pre matku ťažké spojiť sa s embryom. Mama je totiž zvyknutá na pocit straty a smútku, ktorý neustále prežíva pri liečeniach, ktoré nedopadli podľa jej predstáv. Aj keď je teraz šťastná, možnosť, že opäť príde o dieťa, ju veľmi znervózňuje. Preto sa snaží emocionálne chrániť tým, že sa príliš nenechá vtiahnuť do myšlienky mať dieťa. Byť schopný povedať si: „Aj tak som nebol závislý“, keby došlo k potratu.
Je dôležité, aby páry spolu smútili?
Manželia radšej prežívajú svoje pocity smútku, straty a smútku bez toho, aby to druhému ukázali. Napriek tomu musia spolu smútiť. V skutočnosti ich zbližuje a pomáha im stáť silnejšími. Zlaté pravidlo teda znie: pokiaľ ide o stratu a smútok, žite to ako pár. Nech žena žije svoju časť smútku a muž svoju časť. Ak muž stojí pevne, neznamená to, že žena bude menej rozrušená. Naopak, žena znesie všetok smútok, ktorý zažije.
Ako môžu páry vedieť, kedy sú pripravené úplne ukončiť liečbu?
Keď začnú pociťovať neochotu, prejavujú menšiu adherenciu k liečbe. Môžu zmeškať návštevy lekára, zabudnúť si vziať lieky alebo ich užiť načas. Ihly, ktoré predtým neboleli, môžu byť bolestivé. To všetko sú znaky únavy z liečby a nedostatku motivácie.
EMÓCIE ROZHODNUTIA O ZRUŠENÍ
* Strata dieťaťa s genetickou väzbou spôsobená manželským partnerom,
* strata veku/obdobie pôrodu,
* Strata životného štýlu orientovaného na dieťa,
* Strata genetickej kontinuity spájajúcej minulosť a budúcnosť,
* Strata pocitu, že náš život máme pod kontrolou.
